Gréckokatolícka cirkev-7 - Obec Sedliská - Oficiálna stránka obce

Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Gréckokatolícka cirkev-7

Inštitúcie > Cirkev
19. Kresťan - nový človek

Nový človek je ponajprv Kristus osobne (Ef 2,15), ale aj každý veriaci v Pána Ježiša. Jeho život už nieje podrobený telesnosti, je nepretržité víťazstvo ducha nad telesnosťou (Gal 5,16-25; Rim 8,5-13 ). Telo kresťana, spojene s tým, ktorý prijal „porušiteľné telo" (Kol 1,22), majúce účasť v krste na smrti Kristovej (Rim 6,5n), je mŕtve pre hriech (Rim 8,10), jeho telo biedy sa stane telom spásy (Flp 3,21), „duchovným telom" (1 Kor 15,44). Jeho chápavosť je obnovená, pretvorená (Rim 12,2; Ef 4,23); vie súdiť (Rim 14,5) vo svetle Ducha, a tie skúsenosti vyjadruje rozumovo: či nemá Kristovu myseľ (1 Kor 2,16)? Aj keď človek nie je už len obyčajným smrteľníkom, lebo viera vložila do jeho srdca zárodok nesmrteľnosti, predsa musí stále odumierať „starému človekovi“ v spojení s Ježišom Kristom, ktorý raz navždy zomrel za všetkých; jeho život je nový. A tak „my všetci s nezahalenou tvárou odrážame ako zrkadlo slávu Pánovu a pretvárame sa v ten istý obraz, stále slávnejší, ako to zodpovedá činnosti Pána, ktorý je Duch" (2 Kor 3,18). Nový človek musí stále napredovať dávajúc sa zachvátiť jedným obrazom, ktorým je Kristus: cez znetvorený obraz starého človeka sa stále lepšie prejavuje slávny obraz nového človeka, Ježiša Krista, nášho Pána; a tým sa človek „obnovuje podľa obrazu svojho Stvoriteľa" (Kol 3,10).


1 „... tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj...“ Ef 2,15;
2 „Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete. Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom. A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo. Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet. Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme. Nepachtime po márnej sláve, nedráždime sa navzájom, nezáviďme jeden druhému.“ Gal 5,16-25; „ Lebo tí, čo žijú podľa tela, zmýšľajú telesne, ale tí, čo žijú podľa Ducha, zmýšľajú duchovne. A zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a pokoj. Veď zmýšľať podľa tela je nepriateľstvom voči Bohu, lebo sa nepodriaďuje Božiemu zákonu - a ani sa nemôže. A tak tí, čo žijú telesne, nemôžu sa páčiť Bohu. Lenže vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch. Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho. Ale ak je vo vás Kristus, telo je síce pre hriech mŕtve, no duch je život pre spravodlivosť. A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás. A tak, bratia, sme dlžníkmi, ale nie telu, aby sme museli žiť podľa tela. Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť.“  Rim 8,5-13;
3 „... teraz skrze smrť v jeho ľudskom tele zmieril so sebou, aby si vás postavil pred svoju tvár svätých, nepoškvrnených a bez úhony...“ Kol 1,22;
4 „Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní.  6  Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu ." Rim 6,5n;
5 „ Ale ak je vo vás Kristus, telo je síce pre hriech mŕtve, no duch je život pre spravodlivosť.“ Rim 8,10;

6 „On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu.“ Flp 3,21;
7 „... seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné." 1 Kor 15,44;

8 „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.“ Rim 12,2; „... obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania..." Ef 4,23;
9 „ Lebo niekto robí rozdiel medzi dňom a dňom, iný nerozlišuje dni; len nech je každý úplne presvedčený o svojom.“  Rim 14,5;
10 „ Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie, aby ho poúčal? My však máme Kristovo zmýšľanie." 1 Kor 2,16;


18. Kresťan, obraz Ježiša Krista

Vo svetle Ježišovho príbehu, ktorý všetci evanjelisti vysvetľujú z hľadiska veľkonočnej viery, ukazuje sa nový obraz človeka. Nie človeka – hrdinu, ktorý si vybuduje vlastnou vnútornou silou podiel na večnosti ako grécky heroovia (Ježiš ako hrdina evanjeliových príbehov umiera na kríži), ale ani nie človeka ako smiešne pomíňajúce sa postavičky, ako ich ukazovali helenistické komédie. Je tu predovšetkým Ježiš, ktorý v Getsemanskej záhrade prežíva strach zo smrti a prosí Boha o pomoc, ale pomoc si nevynucuje a priznáva Božej vôli prednosť pred vlastnými predstavami a prianiami. Nie je však iba nejakou bábikou Božou. Má komu sa zveriť a vykročiť ústrety budúcnosti, a to aj tej najtemnejšej ako budúcnosti, ktorá je nakoniec v ruke Božej. Zosobňuje pravého človeka ako nezameniteľnú individualitu, ako človeka s menom a tvárou, ale súčasne zosobňuje celé ľudstvo.
Evanjelista Lukáš opísal Ježiša tak, aby mu Gréci porozumeli a mohli si ho zamilovať. Pre Gréka je myšlienka zmierenia a zástupnej obeti neprijateľná. Gréci si totiž nevedeli predstaviť Boha ako niekoho, kto by potreboval zmiernu obetu. Lukáš vidí v Ježišovi božského pútnika, ktorý prichádza z neba a ukazuje ľuďom, že majú tiež božské jadro a že aj v nebi je ich vlasť. Vykúpenie vidí Lukáš tak, ako by nám Ježiš ukazoval cestu, ako žiť v tomto svete zmysluplne. Ukazuje, že Ježišova cesta vedie utrpením a smrťou k sláve, ponížením k vyvýšeniu. Ježiš nám ukazuje, ako sa môže vydariť náš život v temnote našej doby, ako je naša cesta cestou života.

Cesta premeny


Spása, ktorú Ježiš zrealizoval „v plnosti času“, sa stále viac a viac presadzuje v dobe cirkvi a skončí, až prídu časy osvieženia a znovuzrodenia všetkých vecí (porov. Sk 3,20). Je to teológia postupného rozvíjania a uskutočňovania božského plánu spásy, teológia cesty. Spása, ku ktorej došlo v Ježišovi Kristovi, sa sprítomňuje vždy znova a znova tým, že je slávená. Takto sa nás potom dotýka historický Ježiš a berie nás zo sebou na svoju cestu spásy.
Hriešny Adam sa nemôže stať naplno opäť tým, čo po práve je – „obrazom Božím“ -, ak sa nanovo nepretvorí „na obraz Kristov“: nie jednoducho na obraz Slova, ale na obraz ukrižovaného, víťaza nad smrťou. Hodnoty, ktoré sa uznávajú v 2. hlave knihy Genezis, nanovo sa nájdu prenesené na osobu Kristovu.
Syn Boží sa z lásky stáva človekom a láskyplne sa vydáva za tých, ktorí sú jeho, a poučuje tak ľud v láske, uvádza ich do tajomstiev lásky, ktorá premieňa a zbožšťuje aj ich život: „Slovo sa stalo človekom, aby ste sa naučili od človeka, ako sa môže človek sať Bohom.“ Svojou vychovávateľskou činnosťou otvára Ježiš cestu k nasledovaniu a spoločenstvu s ním, a vytrháva tým človeka z temnoty, bludu a smrti. Tak svojou archetypickou existenciou a jednaním v človeku znova zriaďuje hriechom posiaty a poničený obraz Boha a vedie ich k zrelosti a dovŕšeniu.
Už Lukáš vysvetľuje na pozadí platónskej filozofie Ježiša, ako božského pútnika, ktorý nám ľuďom pripomína naše božské jadro. Obraz Boha je však v človeku hriechom zakrytý, ale človek sa skrze Ježiša stretáva s týmto pôvodným obrazom Boha, takže ho tento obraz môže preniknúť a premeniť. Ukazuje cestu, ako sa prostredníctvom Krista môžeme stať sami sebou, ako sa prepracovať k svojmu pravému obrazu, k svojmu božskému jadru. Platón sa domnieva, že senzibilný ľudia, „ak vidia obraz niečoho z druhého brehu, sú veľmi vzrušený“. Tak sa vysvetľuje, prečo sa u Lukáša v okamžiku Ježišovej smrti bijú do pŕs a odchádzajú dojatí úžasom („A celé zástupy tých, čo sa zišli na toto divadlo a videli, čo sa deje, bili sa do pŕs a vracali sa domov“ Lk 23,48). V smrti Spravodlivého vidí najzreteľnejší obraz Boha v tomto svete, ktorý ich vnútorne vzrušuje. Z Ježiša, pravého obrazu Boha, vychádza akási dynamická, premieňajúca sila, takže sa človek napodobňovaním premieňa stále viac a viac v obraz Boha.


17. Ukáž nám Otca?!

To, čo zaznelo z úst Filipa, je posledná otázka, najvyššia túžba celého ľudstva. Dalo by sa všetko zniesť, všetko prekonať, keby len mohli vidieť „Otca“. Ježiš odpovedal tak, že odhalil Filipovo nepochopenie. Akoby bol Filip s ním po celé tie roky zbytočne. Ježiš mu odpovedal: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: »Ukáž nám Otca?!«“ (Jn 14,9). Otca nie je možné „ukázať“ niekde v prírode alebo v dejinách. O Bohu nie je možné zhotoviť nejaký „dôkaz“ a zaistiť si ho pre naše ubezpečenie. Ale to, o čo prosí Filip a po čom túžia mnohí ľudia, je už darované. Neviditeľného, večného Boha je možné vidieť. Je bezprostredné prítomný. Je zbytočné, ba až pochybné prosiť: Ukáž nám Otca! Kde môžeme Boha nájsť? No práve tam, kde môžeme nájsť chlieb života, živú vodu, vzkriesenie a život. Ježiš to naznačil slovami „Ja som“: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ Vidieť Boha bolo najväčšou túžbou už v dobe starozákonnej. Videnie Boha sľubovali mystické náboženstvá, a to aj v mestách Malej Ázie, pre ktorých predovšetkým písal Ján svoje evanjelium. Ale tieto náboženstvá klamali a človeka ku skutočnému Bohu nepriviedli. A predsa cirkev môže vedieť, že pri pohľade na Ježiša „vidí Boha“. Preto je táto najväčšia túžba ľudstva uspokojená iba týmto spôsobom. Slová Ježiša Krista nám však zároveň ukazujú, čo na ňom máme vidieť. Nemáme sa naňho pozerať ako na veľkú a zaujímavú osobnosť, nejde o význačného syna svojho národa, o nedosiahnuteľný vzor viery a lásky. Tým všetkým by nám Ježiš nepomohol. Zázrak kresťanstva spočíva v tom, že v človekovi Ježišovi vidíme samotného Boha. Práve preto, pochybovačný Tomáš vyjadril po vzkriesení prostú a predsa tak úžasnú vieru kresťanov, keď si pokľakol pred Ježišom a zvolal: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28).

Nanebovstúpenie

Keď evanjelista Ján opisuje rozhovor (Jn 14,1-17), ktorý stavia učeníkov tvárou v tvár oznámeniu Ježišovho odchodu, ktorý, ľudsky sa pozerajúc, bude mať za následok ich osamostatnenie vo svete, v srdciach učeníkov spôsobil zmätok, strach a malomyseľnosť. Čo sa s nimi stane, keď už s nimi Pán nebude? Čo im v tejto situácii pomôže prekonať strach, je jedine viera v Boha a v toho, kto im vieru sprostredkoval a žil pred ich očami. Preto Ježiš začína reč na rozlúčku výzvou k nebojácnosti a viere: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa“ (Jn 14,1).
Kristus dokončil svoje dielo, ktoré spočívalo v zjavení Otca. Ale s ohľadom na to, že apoštoli nemohli uniesť celú túto pravdu, nemohol im ju predať naraz v celosti a zveril túto úlohu Duchu, aby postupne doviedol ich poznanie do konca. Kristus nehovoril sám za seba, ale hovoril iba to, čo počul od Otca. A rovnako ako Ježiš podával to, čo počul od Otca, tak aj Duch uskutočňoval zjavenie v zhode s tým, čo počul od Krista, pretože je Duchom Syna. Syn však má všetko, čo má Otec, a Otec má to, čo má Syn (Jn 16,5-15). Všetko teda pochádza od Otca skrze Syna v Svätom Duchu. A všetko sa musí skrze Syna vo Svätom Duchu vrátiť k Otcovi. Mohli by sme s učeníkmi opakovať: „Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!" (Jn 6,60). Kresťanská tradícia sa snaží dôkladne preskúmať Kristove slová a interpretuje ich pod vedením Svätého Ducha. Tejto práce sa chytili mnohí Otcovia cirkvi, filozofovia, teológovia, myslitelia aj jednoduchí ľudia, pretože k poznaniu Boha a k zjednoteniu s ním vedie mnoho ciest. Najkratšia a najistejšia cesta k cieľu je cesta lásky, hoci ľudské myslenie najviac priťahuje cesta rozumu. Dlhodobým dielom tej druhej cesty sú početné traktáty o Najsvätejšej Trojici, ktorých typickým reprezentantom a inšpiráciou pre mnohých ďalších bolo dielo sv. Augustína De Trinitate.


16. Otec sa zjavuje v Synovi

Keby sa stalo, žeby nejaký syn mal všetko to, čo má otec, mohli by sme potom povedať, že je vernou podobou otca. Podobne - ale iba približne môžeme povedať o Božom Synovi, že je verným obrazom, výpoveďou a „Slovom“ Otca. To potvrdil aj Kristus v odpovedi Filipovi: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca...“ (Jn 14,9). Ešte hlbšie siahol Ján do pôvodu Božieho Syna, keď začal svoje evanjelium prehlásením: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha“ (Jn 1,1-2). Plnosť božstva, ktorú má Otec i Syn, nepredávajú Duchovi „ slovom“, ale skrze lásku, takže tretia božská osoba má tú istú plnosť božstva. Ak tento názor rozvedieme ďalej, môžeme povedať, že v Bohu je určitý druh zjavenia, a teda, že život Boží je vzájomným zjednocovaním Otca, Syna a Ducha v jednom neustálom akte lásky.
Keď Pavol píše Korinťanom: „My máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho“ (1Kor 8,6), vyslovuje tu veľkú pravdu. Vyznáva vieru, že Ježiš Kristus je pravý Boh, tej istej podstaty ako Otec, a tak aj vieru, že všetko stvorené je zamerané na neho. Každé stvorenie je oslavou Boha skrze vtelenú lásku a milosť Ježiša Krista. Svet je odblesk Božej dobroty, stredisko Kristovej plnosti. Svet prijíma Božie objatie v Kristovi. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16n). Prvý Adam je iba most pre druhého Adama. Kristus je najhlbší zmysel stvorenia i dejín, sveta i človeka.
Univerzálne kozmické postavenie Syna je v jeho jedinečnom pomere k Bohu. V oboch vyjadreniach: „On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty...“ (Hebr 1,3) chce list Hebrejom uviesť Syna do najvyššej možnej blízkosti Boha a zároveň podať ten mysliteľne najužší bytostný vzťah a rovnosť podstaty medzi obidvoma. Tak, ako k sebe patrí svetelný lesk a jeho zdroj a ako odpovedá otlačok razítku, tak vychádza – vždy a pred akýmkoľvek časom – Syn z Boha a je božskej podstaty.
Kristove postavenie ako pravého „obrazu“ Božieho vychádza z jeho jedinečného vzťahu s Otcom a z jeho preexistencie. On je Logos od večnosti (Jn 1,1-18), a preto môže vierohodne a plne odrážať slávu neviditeľného Boha. Tiež v Hebr 1,1-3 a Flp 2,6-11, kde sú použité paralelné výrazy, aby sa osvedčila jedinečnosť Kristovho vzťahu k Bohu. „Obraz“ a jeho ekvivalenty („podoba“, „pečať“, „sláva“) neoznačujú iba podobnosť Bohu alebo obdobu jeho osoby, ale skôr podiel na Božom živote a na „spredmetnenie“ Božej podstaty, takže sa Ten, kto je svojou podstatou neviditeľný, stáva viditeľný v osobe svojho Syna.

Skutky Syna sú skutkami Otca

Ako Vyslanec a Syn plní Ježiš iba Otcove prikázanie, ktorým je podľa Jn 12,50 „večný život“. Všetky skutky, ktoré koná, sú koniec koncov skutky Otca, lebo Ježiš robí len to, čo vidí konať Otca (Jn 5,19-27). Takto i skutky poukazujú naraz obidvoch. Záverečné Ježišove tvrdenie: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30) nemôžeme vytrhnúť z tohto kontextu a chápať ako špekulatívnu teologickú výpoveď o Ježišovej božskej podstate. V súvislosti ide v prvom rade o jednotu Syna s Otcom v činoch. Avšak za ňou je možné rozpoznať hlbšiu, jedinečnú jednotu.
Ježiš podľa evanjelistu Jána zjavuje par excellence – on je „jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1,18); on je ten, ktorý „hovorí Božie slová“ (Jn 3,34), slová plné ducha a života („Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život“ Jn 6,63). Ježiš svojou osobou zjavuje život a slávu Boha („A kto vidí mňa, vidí toho, ktorý ma poslal“ Jn 12,45; „Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca“ Jn 14,9) a svojím zjavením je pre prístupného človeka prostredníkom božského života.



15. Ježiš prichádza na svet

Ježiš sa stal prijatím diela vykúpenia “menším“ nie iba v porovnaní s Otcom, ale aj s anjelmi (Hebr 1,4), avšak táto „nízkosť“ – viac menej so zachovaním „rovnosti“ (Jn 10,30) – bola iba dočasná, trvala do chvíle zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia, keď sa Ježiš vrátil do slávy akú mal Syn Boží „skôr, ako  bol svet“ (Jn 17,5). Kristus ako bohočlovek bol vďaka podriadenosti sa Otcovej vôli a prijatím ľudskej prirodzenosti spojenej v osobe Syna nerozlučiteľne s prirodzenosťou božskou vyvýšený Otcom nad všetko a dostal meno nad každé meno, takže – ako píše svätý Pavol – „Aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca“ (Flp 2,10-11). Toto povýšenie ľudskej prirodzenosti na rovinu božskej dôstojnosti v osobe Božieho Syna, vďaka ktorému sa uskutočnilo vykúpenie, stalo sa základom vyvýšenia človeka – dostal dôstojnosť Božieho dieťaťa (Rim 8,14-17), bol zapojený do života Boha a zjednotený s druhými ľuďmi. O tomto diele hovorí sám Ježiš na konci svojej veľkňazskej modlitby: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa,  aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno - ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa. Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta“ (Jn 17,20-24).
Ježišov pozemský život sa stáva „vtelením“ (inkarnáciou) toho, ktorý bol rovný Bohu - prvého človeka. Uprostred sveta, v ktorom sa ľudia vzpierajú jeho vôli, a preto často pohŕdajú i jedni druhými, uskutočňuje Boh svoj zámer tým, že naňho „zosiela“ pravého človeka, ktorý nepodlieha pokušeniu a naplňuje Božiu vôľu v celom ľudskom živote. Pretože prichádza do prostredia, v ktorom sú skutočné hodnoty, zodpovedajúce Božej vôli, porušené a narážajú na odpor ľudí, jeho život ústi do poníženia a umiera násilnou smrťou.

Prichádza pre ľudí

Ježiš neprišiel s programom nápravy sveta, prišiel pre Izrael, žijúci vo vedomí, že je Božím ľudom. Znamenalo to, že Izrael má voči ostatným národom určité poslanie, že je im povinný svedectvom, ktoré vydáva celou svojou existenciou, celým svojím spôsobom života, tým, že uchováva a predáva Boží zákon: „... budete mi medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom - veď mne patrí celá zem - a budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom!“ povedal Pán Izraelčanom v 2. knihe Mojžišovej (19,5n). Izrael sa tomuto poslaniu spreneveroval, ale poslanie trvalo, i keď niekedy naberalo negatívne formy: Izrael demonštroval svojimi neúspechmi a svojim ponížením, ako dopadá ten, kto neberie vážne svoje poslanie, ktoré mu dal Boh. Ježiš teda vystúpil s programom postaviť Izraelu pred oči jeho poslanie: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“ (Mt 15,24). Ale tiež z tohto poslania vyplýva, že Ježišove bezprostredné poslanie na Izrael bolo zrejme spojené s určitou širšou duchovnou stratégiou, ktorá zahrňovala všetky národy. V prorockých knihách Starého zákona sa často ozýva zasľúbenie, podľa ktorého „na konci časov“ nájdu pohanské národy cestu do jeruzalemského chrámu, budú putovať na horu Sion a zídu sa tam: „Na konci dní: bude upevnený vrch Pánovho domu na temene vrchov a vyčnievať bude nad pahorky i budú sa naň hrnúť ľudia. Prídu mnohé národy...“ (Mich 4,1n). Ježiš chcel svoj ľud obnoviť, aby ľudia mohli prichádzajúce národy prijať do spoločného domova. Ježiš žil s vedomím, že je rozhodujúcim nositeľom zvesti o kráľovstve Božom, a preto z hľadiska tohto nového veku vyhlásil tiež novú funkciu chrámu: chrám už nebude iba miestom obetí, ale miestom modlitby. A nebude už iba miestom bohoslužby Židov (pohania na vnútorné nádvorie chrámu nesmeli), ale všetkých ľudí. Takýto výrok prezrádzal, že Ježiš chápal chrám z hľadiska jeho budúcnosti a pripomenul tak všetkým, že táto jeho funkcia má svoju hranicu a svoj cieľ. K jeho vízii kráľovstva Božieho patril zrejme aj nový chrám, do ktorého vojdú ľudia s premeneným srdcom.

14. JEŽIŠ KRISTUS – PRAVÝ OBRAZ BOŽÍ

Iba v zjavení Nového zákona chápeme hlboký zmysel tajomstva stvorenia. Čo bolo v Starom zákone povedané o Bohu Stvoriteľovi, to sa v Novom zákone priznáva Kristovi. „Ty, Pane, si na počiatku stvoril zem aj nebesia sú dielom tvojich rúk“ (Hebr 1,10). Pisateľ listu Hebrejom, porovnávajúc nesmiernu vznešenosť Krista s Mojžišom, hovorí: Mojžiš bol verný sluha v dome Božom, Kristus je Boh, staviteľ všetkého (Hebr 3,3-5).
Kristus je počiatok Božieho stvorenia („Toto hovorí Amen, verný a pravdivý Svedok, Počiatok Božieho stvorenia.“ Zjv 3,14), prvorodený zo všetkého stvorenstva („On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia...“ Kol 1,15), dedič všetkého („...v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ Hebr 1,2). Skrze neho je všetko stvorené („Všetko povstalo skrze neho...“ Jn 1,3), skrze neho je stvorený aj svet (pozri vyššie: Hebr 1,2). Jemu podlieha všetko („Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ 1Kor 15,22). Všetko stvorené na nebi i na zemi, viditeľné i neviditeľné, všetko je „skrze neho a pre neho“ (Kol 1,16). On je počiatok a cieľ všetkého, alfa a omega, prvý a posledný (Zjv 1,8; 21,6; 22,13).
Ježišov život je tým zasadený do metafyzického rámca. Zdá sa nám skoro, že tento cirkevný pohľad viery, ktorý Ježišov život vidí akoby z „hora“, zo strany Božej celkovej stratégie, Ježišov príbeh odľudštil. Akoby to už nebol skutočný príbeh, ale mýtus. Vlastný zámer týchto výrokov a obrazov bol však iný a my sa ho dnes znova musíme učiť chápať: Celý Ježišov život vyjadrený príbehmi, ktoré kolovali v ústnej tradícii a ktoré sú zaznamenané v evanjeliách, tým nadobúda zvláštnej váhy. Tam, kde Ježiš uzdravuje nemocných, požehnáva deťom, odpúšťa hriešnikom, zasadne za jeden stôl s rímskymi úradníkmi a povstalcami, s pohŕdanými chudákmi aj s farizejmi akože náboženskými buditeľmi a s reformátormi – tam všade sa deje Božia vôľa, tam prebieha skrytá červená niť, ktorá je zlomovým bodom dejín. Nejde tu teda o únik do mýtu, ale naopak mýtický rámec ukazuje na kľúčovú rolu Ježišovho príbehu. Ježiš stelesňuje pravé ľudstvo určené k obrazu Božiemu a vyjadruje tak uprostred dejín Božiu vôľu. V reformačnom a renesančnom myslení sa hovorí o Kristovi ako zrkadle ľudstva. Neskôr vznikali hymny, ktoré oslavujú Krista ako prostredníka stvorenia: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné...“ (Kol 1,15-16). Jeho pozemský život tak bol zasadený ešte do širšieho rámca. Mýtické rozprávania, v ktorých sa prírodné sily popisujú ako osoby, boli v staroveku dobre známe. Tu však ide o niečo iné: Ježišov príbeh ukazuje, aká je Božia vôľa v dejinách, ale súčasne zjavuje tiež zmysel celej prírody a vesmíru. To všetko je prostredie, v ktorom má vyrásť pravý človek, žijúci v spoločenstve s Bohom a s ostatnými ľuďmi.


13. Dôstojnosť človeka

Človek nie je bytosť zhodená z neba do sveta matérie, ani zviera, ktoré sa postupne vyvíja v rozumnú slobodnú bytosť. Človek nie je produkt čisto prirodzeného vývoja, ani jeho dôstojnosť nezávisí od technickej evolúcie. V priebehu storočí sa mení jeho spôsob života, bývania a stravovania, jeho nástroje a zbrane, ale človek vo svojej podstate zostáva rovnaký. Je v ňom čosi, čo prekonáva všetky vonkajšie premeny jeho pôsobenia. To podstatné, čo človeka robí človekom, je to isté u človeka, ktorý býva v jaskyniach, živí sa divinou a svojou duchovnosťou prejavuje primitívnym náradím, ohňom a významnými obrazmi na stenách jaskyne, ktoré dnes obdivujeme, rovnako, ako u človeka atómového veku, ktorý býva v pohodlných príbytkoch, používa komplikované stroje a vytvára dnešnú, po každej stránke bohatú kultúru. Človek nesmierne prevyšuje všetky stvorenia svojím vedomím a vlastným rozhodovaním. A jednako Boh je nesmierne vysoko nad ním. Človek je koruna a vrchol všetkého tvorstva, vyžaruje Božiu dobrotu a veľkosť, Božiu slávu a lesk, lebo Boh je v človekovi prítomný zvláštnym spôsobom. V človekovi je čosi božské, lebo je stvorený na obraz Boží. Toto človek nedosahuje svojím technickým a vedeckým pokrokom. Nie je to ovocie ani náhody ani nutnosti. To je slobodný, milostný Boží dar, Božia láska, ktorá ho stvorila málo menším od anjelov a ovenčila ho slávou a cťou. Adam v tomto texte nie je určitý jednotlivec, ale človek vôbec – ľudstvo. Lebo človek je boží obraz. Všetci ľudia sú stvorení od Boha. Všetci sú pred Bohom rovnakí. Všetci majú také isté práva a takú istú dôstojnosť. Všetci sa musia navzájom ctiť ako bratia. Táto správa je posolstvom pravého a opravdivého humanizmu oproti onému falošnému a bezbožnému, ktorý je zradou na človekovi. Pred Bohom sme všetci rovnakí.




12. Antropológia

V niekoľkých veršoch knihy Genezis (Gn 1,26n; 5,2; 9,6) čítame, že človek bol stvorený „v“ obraz Boží alebo „ako“ Boží obraz, k Božej podobe. Napriek tomu, že mnohí vykladači vidia tento „Boží obraz“ v ľudskom rozume, ľudskej tvorivosti, reči či v duchovnej podstate, je oveľa viac pravdepodobnejšie, že sa tým myslí celý človek, nie iba niektorá jeho stránka. Celý človek, telo a duša, je Božím obrazom, hmotným obrazom nehmotného Boha.
Dosť často sa diskutovalo o tom, či sa podľa Písma človek „skladá“ z troch zložiek (telo, duša, duch, t. z. trichotómia) alebo iba z dvoch (telo a duša, t. z. dichotómia). Pre prvý názor sa niektorí pisatelia dovolávali 1 Sol 5,23: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony, keď príde náš Pán Ježiš Kristus.“ Alebo tiež Hebr 4,12: „Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“ Pre druhý názor sa dovolávali značného počtu biblických miest, v ktorých sa nerobí rozdiel medzi dušou a duchom a človek sa pokladá za existujúceho v dvoch zložkách: telesnej a duševnej - duchovnej. V takto položenej otázke sa nedošlo k záveru celkom presvedčivému, i keď sa váhy klonia na stranu dichotómie. Dôvodom tejto obtiažnosti, nájsť uspokojujúcu odpoveď, je zrejme to, že sama otázka nie je kladená dosť správne a primerane biblickému mysleniu. Najprv si treba uvedomiť, že biblickí pisatelia nepoužívajú tieto výrazy celkom jednotne, ale s rôznymi odtieňmi a dôrazmi a s rôznym upresnením: niekedy v bežnom „ľudovom“ zmysle, inokedy s pozoruhodnou pojmovou vypracovanosťou. To už samo o sebe sťažuje, alebo aj znemožňuje podať priehľadný a jednotný obraz pojmu biblickej antropológie. K tomu pristupuje druhá okolnosť: biblickí autori nesústreďujú spravidla svoj záujem na človeka o sebe samom. Nesnažia sa vystihnúť a popísať jeho bytosť, jeho zložky, ako sa človek javí predmetnému a izolujúcemu nazeraniu. Práve na vrcholoch biblického svedectva ide o človeka pred Bohom – človek je tu videný vo vzťahu k Bohu a to konkrétne k Božiemu súdnemu a spasiteľnému jednaniu. Týmto zorným uhlom sú určované všetky biblické antropologické pojmy. Je preto možné podať celkovú uspokojivú odpoveď na otázku, ako sa človek javí vo svetle Božieho zjavenia a spasenia, nikdy však na otázku, z akých častí sa skladá či je pozorovaný sám sebou. Konkrétnejšie treba povedať, že základným biblickým protikladom je telo a duch. Pritom však duch nie je v prvom rade a ústredne vyššia zložka ľudskej bytosti, ale je to Duch Boží, Boh vo svojom sklonení sa k človeku, označený zvrchovanosťou, svätosťou, večnosťou Božou. Telo potom nie je len nejaká nižšia zložka ľudskej bytosti, ale je to človek vo svojej celistvosti, s dôrazom na ľudskú slabosť, pominuteľnosť, ničotnosť, (najmä v NZ) hriešnosť v kontraste k Bohu. Telo a duch sú teda od istej miery to isté ako človek a Boh, neide tu o dvojitosť nižšej a vyššej zložky v človeku, ale o dvojitosť medzi človekom a Bohom.
Rabínska antropológia je silno ovplyvnená antropológiou gréckou. Najneskôr od 2. storočia po Kristovi je doložená predstava, že človek sa skladá z tela a duše a že duša je jeho cennejšia časť. Tak je to v citáte z midrašu Sifre k Deuteronóniu 32,2: „Tak hovoril rabi Simai: Všetky tvory, ktoré boli stvorené z neba, ich duša nefeš a ich telo guf sú z neba, a všetky tvory, ktoré boli stvorené zo zeme, ich nefeš a ich guf sú zo zeme, s výnimkou človeka, ktorého nefeš je z neba a ktorého guf je zo zeme.” Zreteľne sa rozlyšuje medzi telom a dušou v podobenstve o chromom a slepom, ktorí su súdení presne tak, ako duša a telo. V midraši raba k Levitiku 4,5 najskôr čítame, že nejaký kráľ vo svojej ovocnej záhrade ustanovil dvoch strážcov, jedného chromého a jedného slepého. Aby si sami mohli na ovocí pochutnávať, sadol si chromý na slepého, a tak si obaja natrhali plodov na vlastnú potrebu. Keď kráľ prišiel po nejakom čase do svojej záhrady, uvidel čo spravili. Slepý sa ospravedlňoval svojou slepotou, chromý svojou nepohyblivosťou. Lenže tiež kráľ posadil chromého na slepého a tak ich usvedčil z ich priestupku. Rovnako pri poslednom súde aj Boh zase spojí telo a dušu a spoločne ich potrestá. Tu sa ešte pozerá na dušu a telo ako na rovnocenné.



11. Rôzne pohľady

Ak sa pozrieme na chápanie doby pisateľa poznáme viac významov, čo nám chcel svojimi vyjadreniami pisateľ povedať. Poslanie človeka na zemi je vyjadrené pomocou dvoch meta¬for. Prvá hovorí, že človek je stvorený na Boží obraz (prvá správa o stvorení) a druhá ho predstavuje ako pastiera nad stvoreným bytím (druhá správa o stvorení).

1. Človek je stvorený ako druhé dielo šiesteho dňa. Gn 1 čerpá motív v starých mýtoch okolitých národov. Avšak nie je to jednoduché prevzatie, ale interpretácia a korekcia. Kým v sumersko-babylonských mýtoch je človek stvorený aby "jarmo bohov" niesol, aby im slúžil, aby za nich vykonával ťažkú prácu každého dňa; v Gn Boh sám je Stvoriteľ a človek je stvorený aby panoval, nie aby pracoval,... a požehnal ich.

2. Stvorenie na Boží obraz: V starom Oriente bol Božím obra¬zom kráľ (učenie o imago dei):
A. V Egypte bol kráľ - faraón pokladaný za obraz a vtelenie boha stvorenia Re, ktorý takto, v ľudskej podobe, preberá úlohu vladára.
B. Pojem je rozšírením pojmu o „božom synovstve" kráľa.
C. Týmito predstavami sú zabezpečované vládne funkcie kráľov. Kým v Egypte mohol byť božím synom jedine faraón, v Gn 1 je v tomto duchu definovaný každý človek (demokratizácia učenia imago-dei) ako kráľ stvorenia, ktorý má všetko stvore¬né chrániť ako svoj dom, v ktorom žije. Autoritu k tejto vláde dostal od Boha, ktorý ho stvoril.

3. Obraz kráľa bol v starom Oriente živým kultovým obrazom boha. Ak sa ukáže ľuďom, títo mu vzdávajú úctu ako samotné¬mu Bohu.
Gn 1 vyberá slovo célem – obraz ktorý označuje to, čo je obrazom Božím. Kultový obraz, ktorý je venovaný bohu, nie je s ním identický, ale slúži ako jeho predstaviteľ, ako pro¬stredník božej moci. Zjavuje božstvo a je nositeľom jeho moci. Dalo by sa povedať, že je prostriedkom zjavovania sa boha na zemi. Pre človeka v Gn 1 to znamená, že je vo svete živým obrazom Boha - Stvoriteľa, prostredníkom jeho prítomnosti. Z toho, že človek je Božím obrazom, vyplýva preň trojaká úloha:
I. Má ako vládca - kráľ stvorenia chrániť životný pries¬tor, ktorý dostal do vlády.
II. Keďže je obrazom Božím, má byť aj prostredníkom Božieho pôsobenia na zemi.
III. Človek má ako Božie dieťa (syn Boží) s láskou ovládať (panovať) životný priestor, ktorý mu bol zverený.

4. Na obraz panovníka (Gn 1,26 ...aby panoval): Vláda je nie dôsledok, ale vlastnosť podobnosti s Bohom. Človek je opa¬trovník stvorenia. Panovanie nad stvorením a ovládanie zeme (1,28) malo vyjadriť postavenie človeka, ktorý si nesmie uctievať zem ako boha, ale zem mu má slúžiť. Ide o tzv. demytologi¬záciu postoja človeka k zemi. Nie je to Matka zem, ako tomu bolo v náboženstve krajín Mezopotámie, ani princíp mužské¬ho božstva (Geb) ako v Egypte. Zem je stvorená tak ako člo¬vek - je mu však podriadená.
Slovo rádáh - pásť, vládnuť; panovať označuje za¬obchádzanie pastiera s jeho stádom, ktoré vedie na dobré pastviny, chráni ho pred nebezpečenstvom a stará sa o dosta¬tok vody preň. Na to, že v Gn ide o prirovnanie človeka k pastierovi poukazuje aj stádo, o ktoré sa má človek starať. Sú to nielen zvieratá, ale aj vtáky a vodné živočíchy. Úlohou člo¬veka je teda chrániť živý dom, ktorého vládcom sa z poverenia Boha stáva.

5. „A stvoril človeka na svoj obraz, na Božiu podobu ho stvoril ako muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27). Človek ako muž a žena sú obrazom Boha. Teda obraz Boha je len vtedy úplný, ak odráža človeka v oboch pohlaviach a v ich vzájomných vzťa¬hoch. Neskôr je tento aspekt ešte raz zdôraznený v Gn 5, 1 -2: „Keď Boh stvoril Adama (v hebr. Adam = človek, nie muž), urobil ho na Božiu podobu, muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek (Adam), keď boli stvorení.“ V tejto definícii obrazu Boha do popredia vystupuje otázka vzťahu. Ako sa medzi mužom a ženou vytvárajú hlboké vzťahy vo všetkých ich podobách (vzťah medzi mužom a ženou, medzi matkou a synom, dcérou a otcom...), tak aj k obrazu Boha podstatne patrí prvok vzťahu. Tento základný prvok tvorí v dejinách Izraela základ, z ktorého sa odvíja život spoločen¬stva a neskoršie i jednotlivca. Prejavuje sa ako rôznorodý vzťah k Bohu: Boh a praotcovia, Boh a skupina utláčaných, Boh a národ, Boh a jednotlivec.
Tajomný plurál v Gn 1,26 je podľa Bartha vnútorným rozhovorom božskej Trojice. Vzťažnosť k sebe samému, schopnosť vstupovať sám zo sebou do vzťahu, to je jadro predstáv Božej trojjedinosti. Boh človeka tým, že ho stvoril podľa svojho obrazu, predurčil aby vytváral vzťahy. Podobnosti človeka Božiemu obrazu z Gn 1,27n rozumieme tak, že Boh stvoril muža a ženu do vzťahu zodpovedajúcemu vzťahu Boha zo sebou samým, v ktorom on sám o sebe nie je osamelý.

6. V neskoršej židovskej tradícii sa stvorenie človeka na Boží obraz a podobu vykladalo v spojení s výrokmi aj iných biblic¬kých kníh. V Biblii sa pojem podobnosti, približovania sa Bohu vyjadruje výrokom: „Pán prehovoril k Mojžišovi: „Pre¬hovor k celej Izraelskej pospolitosti a povedz im: Buďte svä¬tí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý" (Lv 19,1-2). V tejto vete sa zvýrazňuje možnosť človeka napodobňovať Boha. Ak sa do úvahy vezme oddelenosť a nepriblížiteľnosť staro¬vekého človeka k božstvu, vyjde najavo veľký krok dopre-du. Človek sa môže Bohu pripodobniť a priblížiť. Proroci, počínajúc Amosom, používajú tiež ten istý pojem. To, čo má človek robiť, je osvojiť si a praktizovať hlavné vlastnosti, ktoré charakterizujú Boha: spravodlivosť a láska. Micheáš for-muloval túto zásadu stručne: „Oznámili ti, človeče, čo je dobré a čo žiada Pán od teba: iba zachovávať právo, milovať milosrdenstvo a pokorne chodiť so svojím Bohom“ (Mich 6,8). V tejto formulácii sa nachádza odlišné zobrazenie vzťahu medzi Bohom a človekom. Človek nie je Boh, ale keď si osvojí Božie vlastnosti, nestojí pod Bohom, ale kráča s ním. Tá istá myšlienka imitatio Dei pokračuje v rabínskej literatúre v prvých storočiach po zničení chrámu. Kráčať po všetkých jeho cestách (Dt 11,22) ... Aké sú Božie cesty? Ako je po¬vedané (Ex 34,6-7): „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech...“
Ak môžeme tak povedať, stal Boh pred podobným metafyzickým problémom. Boh nechcel stvoriť živú bábiku, svoju vec, ani šťastného a poslušného živočícha, ale bytosti na „náš obraz a podľa našej podoby“ (Gn 1,26). Chcel stvoriť boha, ako hovorí Písmo: „povedal som: „Ste bohmi...“ (Ž 82,6). Túto vetu potom preberá Ježiš vo svojej odpovedi židom: „...nie je napísané vo vašom zákone: „Ja som povedal: Ste bohmi“?“ (Jn 10,34). Boh nemôže potrebovať povoľných otrokov. Boh chcel stvoriť bytosti schopné podieľať sa na jeho živote v Trojici, na radosti troch tvoriacich osôb tejto svätej Jednoty.

10. „UROBME ČLOVEKA NA NÁŠ OBRAZ A PODĽA NAŠEJ PODOBY!“

Konečne sa na tvári zeme objavil ten, pre ktorého bol pripravený prestretý stôl. Ten záver stvorenia prichádza ako zvláštna bytosť, ako kráľ do svojho kráľovstva, ako majiteľ všetkého stvoreného, ako stredobod, ktorý zhromažďuje v sebe všetko rozptýlené svetlo. Tvorí ho sám Boh osobne a bezprostredne. Je činom osobitného Božieho rozhodnutia, osobitného zásahu, ktorý vyviera z hlbín Božieho srdca, dielom zvláštnej Božej lásky. Jeho príchod je uvedený zvláštnym Božím dialógom: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“ (Gn 1,26). U každého svojho iného diela Boh rovno iba prikázal: „Buď svetlo! Buď obloha! Vody zhromaždite sa! Zem, vyžeň trávu! Buďte svetlá! Vody, hemžite sa! Zem, vydaj...!“ Teraz však uvádza svoje rozhodnutie veľmi osobne a vyciťujeme, aký osobný vzťah bude k tomuto stvoreniu.
Ak už rozhodnutie Božie: „Urobme človeka na náš obraz...“ svedčí o zvláštnom láskavom vzťahu Božom k človekovi, tak správa o tom, ako človeka sformoval akoby vlastnými rukami, ten prvý údaj iba viac podčiarkuje. O žiadnom inom stvorení nie je povedané, aby sa ním Boh tak zaoberal, ako človekom. Predstava bohov - stvoriteľov, ktorí človeka modelovali ako hrnčiari priamo na hrnčiarskom kruhu, nebola starému Orientu neznáma, ale išlo o remeselnícku výrobu. V Biblii naopak sa kladie dôraz práve na tom osobnom, vnútornom vzťahu Boha k jeho ‚výrobku‘.

Čo znamená „obraz Boží“?

Doteraz sa mimo Biblie nenašiel takýto výraz, aby sa ním označilo tajomstvo ľudskej bytosti. Pisateľ tým vyjadril, aký vznešený božský čin bolo stvorenie človeka. Správa o stvorení nie je chválospev na Božiu veľkosť, ale na veľkosť človeka. Čo chce svätopisec povedať týmto výrazom? Že je človek akýsi vyšší živočíšny druh? Alebo nejaký nižší boh? Rozdiel medzi človekom a zvieraťom naznačuje biblia tým, že pri stvorení človeka išlo o zvláštny akt a rozhodnutie Božie, a taktiež tým, že človek bol stvorený „na obraz Boží“. To po stránke formálnej neznamená cieľ, ideál, ku ktorému má dospieť pomalým vývojom, ale jeho postavenie pred Bohom. „Na obraz“ presnejšie preložené „v obraze“, niektorí prekladajú tiež „v tieni“, to znamená v Božej blízkosti. Tým je označené miesto, v ktorom je človek človekom. Akonáhle by z tohto miesta odišiel, prestal by byť človekom. Teda „obraz“ znamená „státie pred Bohom“. Toto státie pred Bohom robí človeka človekom. Pôvodne sa možno myslelo viac na telesnú stránku, ale akonáhle sa začalo premýšľať nad stránkou obsahovou, muselo sa dôjsť k hlbšiemu pochopeniu. Lebo po stránke obsahovej znamená toto „státie pred Bohom“, že človek od Boha dostal nie iba slávu a moc a teda úlohu „panovať“ nad tvorstvom a tak zastupovať boha, ale dostal tiež schopnosť počuť Boží hlas a odpovedať na Božie oslovenie. Boh stvoril človeka slovom, ale tiež pre Slovo. Človek bol stvorený na to, aby stál pred Bohom ako počúvajúca bytosť. Opatrne to môžeme vyjadriť tak, že človek je osobnosť. Tým pripomína Boha. Boh môže povedať „Ja som“, a tiež tak isto človek. Byť stvorený k podobe Božej znamená, že stojí k Bohu v pomere „ja – Ty“, že Boh chce byť od neho poznaný a človek vie, čo to znamená byť stvorený. Tým sa človek rozlišuje od zvieraťa.
Svätopisec nám nehovorí, v čom spočíva podobnosť človeka s Bohom. Ale nám jasne a vyčerpávajúco hovorí o účele tejto podobnosti. Na základe biblických výrazov môžeme do istej miery vytušiť a dozvedieť sa, v čom spočíva táto podobnosť. Čo znamená božský, Boží? Tento atribút je mimo Biblie neurčitý. Niečo iné znamená u zaľúbeného básnika a iné v ústach mysliteľa, keď hovorí o človeku. Niečo iné v ústach monoteistu a iné v ústach polyteistu. Polyteista znižuje božstvo na ľudskú úroveň, vytvára si ho podľa svojho obrazu, podľa toho, čo je v človeku ľudské, a ako ľudské zvedie ho do svojej sféry. A tak božské v jeho očiach znamená čosi ľudské, často banálne a fakticky nebožské. V Biblii je tento atribút jasný. Tu hovorí čistý monoteista – Izraelita, ktorý poznal jedného a osobného Boha v Božích zásahoch do dejín spásy. Vie, že Boh zakázal zhotovovať obrazy a sochy, ktoré by ho znázorňovali, lebo jeho nemôže znázorniť nič pozemské. A jednako monoteista, ktorý sa v celej tejto správe vyhýba každému antropomorfizmu, každému znázorňovaniu Boha ľudským spôsobom, práve tu používa silný antropomorfizmus. Tým chce jasne povedať, že tu ide o čosi neslýchané, nepochopiteľné, božské v človeku, čo človeka musí napĺňať svätou úctou k sebe samému i k inému človeku ako bratovi. Chce povedať, že človek viacej patrí Bohu ako sebe samému, (že má vedomie a možnosť vlastného rozhodovania,) že je (rozumová, slobodná) bytosť (majúca vôľu), stvorená pre čosi nesmierne, určená pre večnú blaženosť, a že sa nemôže uspokojiť, kým nespočinie v Bohu, v nazeraní svätého Boha tvárou v tvár (1 Kor 13,12: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre“).


9. Etymológia slov

Pozrieme sa na dve slová: „stvoriť“ a „obraz“, ktorých pôvod potrebuje pochopiť, aby sme správne porozumeli spojitosť s prostredím, z ktorého vychádzajú, s prostredím, v ktorom sa písali slová o stvorení človeka na obraz Boží.

Význam slovesa „stvoriť“.


Hebrejské sloveso bárá’, je používané výhradne o Božej tvoriacej činnosti, zvlášť pri stvorení sveta a človeka (Gn 1,1.21.27; 2,3n; 5,1; 6,7; Dt 4,32; Ž 148,5; Iz 40,28; 45,12; 65,17; Am 4,13). Pre stvorenie sveta a človeka má hebrejčina ešte aj niekoľko iných výrazov, napríklad nátá = rozprestrieť, roztiahnuť (Jób 9,8; Iz 40,22; 44,24; 45,12; 51,13; Jer 10,12; Zach 12,1), ‘ásá ( = urobiť z danej látky, zhotoviť, napr.: Gn 1,6n.16.25), jásar ( = modelovať, formovať, činnosť hrnčiara, napr.: Gn 2,7.8.19; Iz 45,9.11.18; 49,5), káná (namáhavá činnosť, ktorou sa človek zmocňuje vecí; teda pripraviť si, zabezpečiť si, dobiť si, vládnuť; o Bohu Gn 14,19.22; Dt 32,6), jásad ( = založiť, utvrdiť, 1 Krn 16,30; Ž 93,1; Iz 45,18; Jer 10,12) a podobne. Ale iba sloveso bárá’ zbavilo Božiu činnosť všetkého zľudštenia  a plne vyjadrovalo to, k čomu dospelo starozákonné zjavenie. Ide o Božiu činnosť, ktorá nemá žiadnej obdoby v oblasti ľudskej činnosti; nič o spracovaní danej hmoty, ale o tvorení niečoho celkom nového, neslýchaného, a to Božskou zázračnou mocou. Toto sloveso je použité nielen pri stvorení sveta a všetkých jeho podrobností, ale tiež pri Božom zasahovaní do dejín (Ex 34,10; Nm 16,13; Iz 48,7). Boh neukončil svoju stvoriteľskú činnosť stvorením sveta a človeka, on si stvoril Izrael (Iz 43,6n.15), tvorí srdce každého jedného (Ž 33,15), on je ochotný stvoriť čisté srdce (Ž 51,12), i ovocie úst tzn. vyznanie a chválospevy na Božiu chválu (Iz 57,19) a pokoj ďalekému i blízkemu (Iz 57,19). On tvorí kováčov i zhubcov ako svoje nástroje (Iz 54,16), ale on si tiež stvorí nové nebesá a novú zem, nový Jeruzalem (Iz 65,17n) aj ľud, ktorý bude chváliť Pána (Ž 102,19).

2.1.1 História významu slova „obraz“


Obraz, napodobenina - jedná sa o hmotné stvárnenie, zvyčajne nejakého božstva. Na rozdiel od označenia „modla“, ktoré má pejoratívny podtón, je „obraz“ popisný výraz. Po celom starovekom Blízkom východe existovalo obrovské množstvo napodobnenín rôznych božstiev v chrámoch i na iných svätých miestach, ako boli napr. prírodné svätyne. Tiež vo väčšine domácností stáli sošky rôznych bôžikov – ochrancov. Jednalo sa spravidla o antropomorfné stvárnenie, i keď dosť rozšírené (hlavne v Egypte) boli aj theriomorfné sošky a obrazy (zvieracia podoba).
Soška alebo obraz často vyjadrovali niektorú z hlavných vlastností konkrétneho života. Napr. býk (napr. z Elu v Kaanane) stvárňoval moc a plodnosť božstva. Figúrky či obrazy neboli predovšetkým vizuálnym stvárnením božstva, ale miestom, kde prebýval duch božstva, takže boh mohol byť prítomný na mnohých miestach zároveň. Ten, kto sa pred takýmto predmetom modlil, si rozhodne nemyslel, že svoje modlitby prednáša drevenej alebo kovovej soške, ale ju chápal ako „projekciu“ či stelesnenie božstva. Izraelčania, ktorí popierali, že by figúrka mala čokoľvek spoločného s existujúcim božstvom, sa samozrejme domnievali, že ľudia uctievajúci podobné predmety sa klaňajú iba drevu a kameňu. Napodobeniny božstiev sa vyrábali mnohými spôsobmi. Sošky (masseka) boli odliate z medi, striebra alebo zlata, figúrky (pesel) sa vytesávali z kameňa alebo dreva; drevené sošky sa mohli obtiahnuť drahými kovmi (Iz 40,19; 41,6n; 44,12-17).
Napriek tomu, že výrobu a uctievanie modiel Pentateuch zakazuje (Ex 20,4n) a proroci odsudzujú (napr. Jer 10,3-5; Oz 11,2), bežne sa v dobe pred babylonským zajatím v Izraeli používali (Sdc 6,25; 1Kr 11,5-8; 16,31-33), a to niekedy aj v priestoroch chrámu (2Kr 21,3-5.7). Kamenné stĺpy (massebot), ktoré vztýčili praotcovia (napr. Gn 28,18.22; 35,14), boli možno pôvodne považované za modly (podobne posvätné stromy; porov. Gn 21,33), ale potom boli zakázané  (ašéra, Dt 16,21) alebo dostali nový význam iba ako pamätné objekty (porov. Gn 31,45-50; Joz 4,4-9). Neskôr napodobeniny Boha odsúdili čisto jahvisti: zlaté teľa na Sinaji (Ex 32,1-8), efód, ktorý zhotovil Gedeón (Sdc 8,26n), zlaté býčky v Dane a Bételi (1Kr 12,28-30) a samaríjske teľa (Oz 8,6).





DVE SPRÁVY

V Gn 1-3 sa nachádza opis stvorenia sveta a človeka. Obsahu¬je mnoho mýtických prvkov. Pozornému čitateľovi neujde, že sa tu mnoho vecí opakuje a opisuje viac ráz. V skutočnosti ide o dve správy stvorenia sve¬ta, ktoré pochádzajú od rôznych autorov z rozdielneho obdo¬bia. Prvá správa stvorenia je v Gn 1,1-2,4a. Druhá nasleduje za ňou - Gn 2,4b-3,24. Prvá popisuje stvorenie ako velebné, architektonické, harmonické dielo Boha stvoriteľa, ktorý svojím všemohúcim slovom tvorí všetko, od stebla trávy až po hviezdnaté nebo, od prvého života vo vode a vzduchu až po človeka. Druhá je jednoduchšia a bezprostrednejšia, a preto hlboko psychologická a teologicky podfarbená. Jedná i druhá správa zdôrazňuje pravdu: Boh stvoril všetko. V prvej sa človek objavuje ako koruna všetkého tvorstva a v druhej ako stredobod všetkého stvoreného. Boh všetko tvorí kvôli človeku a pre človeka. Obe správy sú piesňou o veľkosti človeka, o jeho božskej podobnosti a dôstojnosti.
Obidve správy stvorenia kladú dôraz na spoločenský pôvod všetkých pozemských javov a nebeských telies. Vesmír nevznikol z mnoho rôznych zdrojov, ale z jedinej príčiny. Nemá svoj počiatok v božstvách, ale v Bohu, ktorý je sám o sebe. „Hospodin je Jediný“, uisťuje nás základné židovské vyznanie viery. Správa je potvrdením Stvoriteľovej Jedinečnosti i chválou stvorenia. Nič z toho, čo urobil Boh, nie je zo svojej prirodzenej povahy zlé, alebo zavrhnutia hodné. Všetky veci sú čo do podstaty dobré., iba krivé zrkadlo našich súdov ich poškvrňuje. „A Boh videl, že je to dobré.“ Táto veta sa opakuje vždy znova a znova ako refrén. Teologicky to znamená: Boh žiadne zlo nestvoril. Zlo nie je samostatná substancia, je to jedine odklon od Boha. Takýto odklon uvádza biblia v dvoch rovinách: v duchovnej („vzbura anjelov“) a v oblasti materiálnych skutkov („vzbura človeka“).

Staršia správa

Správa o stvorení v Gn 2,4b-25 je približne z 10. storočia, kladie dôraz na stvorenie muža a ženy, ktorých Boh nechal prebývať v rajskej záhrade, s príkazom daným mužovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2,16n). Rovnako tak sa manželské spoločenstvo označuje za skutočnosť zodpovedajúcu stvoreniu, pretože muž a žena patria prirodzene k sebe. Stvorenie je však úvodom k pádu do hriechu a vyhnanie z raja. Ak chceme porozumieť kerygme tohto rozprávania, potom ide na jednej strane o absolútne schválenie manželského spoločenstva a na strane druhej tiež o konštatovanie, že stvorenie je z hľadiska Stvoriteľa v poriadku. Je to človek zo svojou túžbou po poznaní, ktorý z raja urobil náš konkrétny svet. Človek ustanovený za pána nad prírodou, je tiež ten, kto ju môže zneužiť.

Mladšia správa

Správa o stvorení v Gn 1,1-2,4a pochádzajúca približne zo 6./5. storočia už predpokladá situáciu diaspóry Židov. Božím priestorom nie je iba „izraelská zem“, ale celá zem. Preto je potrebné uctievať tohto Boha všade, nie iba na hore Sion v Jeruzaleme. Vďaka tomuto bolo možné, aby dokázali znovu nájsť svoju vlastnú identitu Židia, ktorí boli deportovaní do Babylónie. Táto identita spočívala okrem iného v radikálnom odmietnutí akejkoľvek modloslužby. Toto odmietnutie pohanských zvyklostí bolo v staroveku príčinou vyhroteného antagonizmu medzi Židmi a pohanmi. Tak sa hovorí v Gn 1,14-19, že slnko, mesiac a hviezdy, ktoré boli v babylonskom prostredí vyhnaných Židov chápané ako bohovia, sú iba stvorenia Boha, ktorého Židia uctievali ako Boha, ktorý s nimi uzavrel zmluvu. Sobotný odpočinok patrí k poriadku stvorenia, pretože sám Boh odpočíval siedmeho dňa, v sobotu- šabat, po stvorení sveta v šiestich dňoch. Správa o stvorení bola odpoveďou na rozhodujúcu existenčnú otázku Židov na začiatku židovskej diaspóry. Celá zem je stvorená izraelským Bohom, preto teda môže a musí byť tento Boh tiež všade uctievaný. Pretože o tejto skutočnosti vedia iba Židia, musia ako vlastný Boží ľud dodržiavať sobotu – šabat ako podstatnú časť poriadku v stvorení. Hviezdy, bohovia pohanov, sú stvorenia jediného Boha, uctievať ich znamená odpadnúť od pravého Boha – uvedomovať si toto všetko bolo úlohou židovskej identity. Odlišovanie od pohanov v okolí bolo teda podmienkou existencie Židov v diaspóre.

Cirkevné smernice výkladu

Hojnosť cirkevných rozhodnutí ukazuje, že výklad prvých jedenásť kapitol knihy Genezis sú „horúcimi želiezkami“, a cirkev dala pre hlásanie biblickej náuky široké a múdre smernice.
Biblická komisia, veľký význam pre dnešný výklad biblie má priekopnícka biblická encyklika pápeža Pia XII. „Divino afflante Spiritu“ z 30. septenbra 1943, ktorá bola vydaná po päťdesiatich rokoch od encykliky Leva XIII. Providentissimus Deus (z 18. 11. 1893), známy je tiež list Biblickej komisie parížskemu kardinálovi Suhardovi zo 16. januára 1948 a encyklika „Humani generis“, ktorú vydal 12. augusta 1950 pápež Pius XII. Veľký význam má dogmatická konštitúcia o Božom zjavení z 2. vatikánskeho koncilu - Dei Verbum.






BIBLICKÉ SPRÁVY

Aby sme mohli správne pochopiť biblický text o stvorení človeka je potrebné najprv zaoberať sa literárnou stránkou prvých troch kapitol knihy Genezis. Celá kniha Genezis sa delí na dve hlavné časti: protohistória (kap. 1–11) a príbehy otcov (kap. 12-50). Každá z oboch častí má za sebou vlastný proces vzniku. Protohistória obsahuje množstvo rozpráv, ktoré môžeme z hľadiska dejín formy počítať k povestiam. Osoby, o ktorých rozprávajú, sú prevažne ideálne typické postavy: muž a žena (kap. 2n), znepriatelení bratia (kap. 4), príklady spravodlivých (kap. 6-8), „ľudstvo“ (kap. 11,1-9); iba v 9,18-27 sa do zorného poľa dostávajú Noemoví synovia ako reprezentanti určitých národov z rozprávačovej doby.
Prvých jedenásť kapitol knihy Genezis tvoria ucelený text, kto¬rý je zložený z mnohých menších navzájom súvisiacich tex¬tových jednotiek, ako bolo vyššie uvedené. Ak sa má text správne chápať, je nevyhnutné zachovávať základné pravidlo exegézy: „každý text sa musí vysvetľovať v kontexte, v ktorom sa nachádza“. Znamená to, že je nevyhnutné pýtať sa: „Aké miesto má kaž¬dý jednotlivý text medzi textami, ktoré ho obklopujú?“ „Aké vzťahy a súvislosti navzájom vytvárajú?“ „Aká dôležitosť prislúcha skúmanému textu medzi ostatnými?“ Ak sa nezachová toto pravidlo, ako sa to stávalo v dlhoročnej tradícii výkladu prvých 11 kapitol Genezis, celá pozornosť sa sústredí iba na opis stvorenia a na dedičný hriech.
Celý príbeh stvorenia sa tu rozpráva vo vzťahu k človeku, ba v základnom pláne menovite vo vzťahu k Izraelu (na túto skutočnosť upozorňoval vo svojich komentároch už rabín Šelomo ben Jicchak nazývaný Raši, ktorý žil v 11. storočí). Izraelu je určená biblická zvesť a odtiaľ rozšírená na celé ľudstvo. Je to človek ako živočíšny druh, ktorý je tu vyznamenaný výsadami a povinnosťami.





Stvorenie človeka v Midrášoch

V jednom Midraši sa na túto tému hovorí: Podobne ako sa hlava štátu  radí pred prijatím zákona so svojím kabinetom, tak aj Boh koná až potom ako sa poradí so svojimi pomocnými anjelmi. Keď Boh povedal: „Urobme človeka!“ adresoval to anjelom , aby počul ich názor na túto vec.  Anjeli sa rozdelili do rôznych skupín. Niektorí z nich súhlasili so stvorením človeka, iní boli zasa proti. Láskavosť povedala, „Nech je stvorený, lebo bude láskavý.“ Pravda protestovala: „Nemal by byť vôbec stvorený, lebo bude v ňom plno falošnosti“. Spravodlivosť tvrdila: „Mal by byť stvorený, aby bol spravodlivý.“ Pokoj oponoval: „Nestvorme ho, lebo bude v ňom veľa zvady!“ Tóra protestovala: „Stvoriteľ Sveta! Prečo chceš stvoriť tohto človeka? Jeho životná cesta je krátka a plná utrpení. Určite  bude hrešiť, a keď s ním nebudeš zhovievavý  bolo by preň lepšie, keby  nebol nikdy stvorený!“ Boh zvíťazil nad všetkými námietkami anjelov a Tóry a hlasoval za stvorenie  človeka.  Jeho záverečné slová boli: „Som zhovievavý a ochotný dlho trpieť a som pripravený stvoriť človeka aj napriek jeho chybám!“
Iný Midráš píše: Moshe (Mojžiš) písal Tóru tak,  ako mu diktoval Boh.  Keď mu Boh povedal, aby zapísal verš: (1:26) „Stvorme človeka“, Mojžiš namietal. „Stvoriteľ sveta“, opýtal sa, „ prečo dávaš  priestor heretikom, aby sa pomýlili a usúdili z tohto množného čísla (plurálu), že bol viac ako jeden Boh, ktorý stvoril človeka?“ „Píš, ako som ti povedal!“ Boh mu odpovedal: „Ak sa chce niekto pomýliť, nech sa mýli. Dal som tam množné číslo, aby som dal ľuďom príučku. Dôležitá osoba si často myslí, že by bolo preňho zbytočné  pýtať si radu od nižšie postaveného človeka. Nech teda študuje tento verš  a vidí, že aj Stvoriteľ , ktorý stvoril svety na nebi aj na zemi, radil sa s anjelmi , predtým ako stvoril človeka!“ Boh naznačuje, že zlý výklad Tóry nepochádza z intelektuálneho omylu. Heréza je zakorenená v zlej povahe/ charaktere. Boh povedal, „Ak sa niekto chce mýliť, nech sa mýli“. Človek, ktorý chce a túži zle vykladať Tóru stále nájde dôvod , aby tak urobil ak nie vo verši: „ Stvorme teda človeka“, tak v inej.
Starí kresťanskí exegéti tu videli narážku na božskú Trojicu. Noví predpokladajú, že v pluráli je zahrnuté Božie dvoranstvo („Nuž počuj slovo Pánovo! Videl som Pána sedieť na tróne a celé nebeské vojsko stáť pri ňom po jeho pravej i ľavej strane. A Pán povedal: "Kto chce podviesť Achaba, aby šiel a padol pri Ramote v Galaáde?" Nato hovoril jeden tak, druhý onak. Vtedy vyšiel akýsi duch, zastal pred Pánom a povedal: "Ja ho podvediem!" A Pán sa ho spýtal: "Ako?" Odpovedal: "Vyjdem a budem lživým duchom v ústach všetkých jeho prorokov." On povedal: "Oklameš ho, aj to dokážeš! Choď a urob tak!"“ 1 Kr 22,19-22; „Tu v ktorýsi deň prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána. S nimi prišiel aj satan. Pán povedal satanovi: "Skadiaľ prichádzaš?" Satan odpovedal: "Chodil som krížom-krážom po zemi." Pán povedal satanovi: "A všimol si si môjho služobníka Jóba?...“ Jób 1,6-8;). Prvé chápanie dogmatizuje a druhé nie je dosť preukázané, lebo biblia nič nevie o iných bytostiach, s ktorými by sa Boh radil o svojich zámeroch. Boh rozhoduje sám v sebe. Plurál je slávnostnou formou, ktorou je vyjadrené osobné rozhodnutie Stvoriteľa.
„Urobme človeka.“ Nie je povedané jedného, ale človeka vôbec. Spor o to, či je tu myslený jedinec alebo celok, mohol vzniknúť hlavne preto, že sa zabudlo, že hebrejský výraz ´adam čiže človek je meno hromadné. Striedanie jednotného a množného čísla v texte dosvedčuje, že je mienený človek aj človečenstvo.
„Na náš obraz a podľa našej podoby!“ Veľa sa uvažovalo o tom, či sa ma „podoba“ chápať telesne alebo duchovne. Už kniha Múdrosti vyzdvihuje stránku duchovnú, snáď pod vplyvom gréckeho myslenia: „Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby...“ (Mudr 2,23). O takéto rozlíšenie však neide. Človek nie je zlepencom rôznych zložiek, ale bytosť, ktorá stojí ako nedeliteľný celok pred Stvoriteľom. Je Bohom stvorený, je poznamenaný Božím dotykom, prijatý za Božie vlastníctvo. Boh chce skrze neho vyjadrovať svoju pravdu i lásku, v jeho určení a poslaní zjavovať sebe samého, svoju vôľu i moc. Človek nieje odkázaný na obrazy Boha a bohov, lebo sám stojí v bezprostrednom  a osobnom vzťahu k svojmu Stvoriteľovi. Je a bude vždycky tvorom na ňom závislým, ktorý svoju plnosť môže dosiahnuť iba vo vzťahu k nemu. Dokonalým obrazom Božím je Ježiš Kristus (Kol 1,15 – 16: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“). Nie zrkadlo, nie obraz v našom slova zmysle, ale stelesnenie a plné vyjadrenie pravdy, lásky, moci a slávy Stvoriteľovej. Obidve výrazy, obraz a podoba, chcú podčiarknuť to, čo tvorí človeka človekom: spoločenstvo s Bohom.
Boh vo svojej moci je nespodobniteľný - jedinečný („Ku komuže prirovnáte Boha, akúže k nemu postavíte podobu? "Komuže ma teda chcete prirovnať? Budem mu podobný?" - vraví Svätý.“ Iz 40,18.25; „Lebo kto nad oblakmi je roveň Pánovi? Kto sa z Božích synov podobá Pánovi? Boh, ktorý v zhromaždení svätých budí strach, je veľký a hrozný voči všetkým, čo ho obklopujú. Pane, Bože zástupov, kto je ako ty?“  Ž 89, 7-9). Chce však svoju moc zjavovať a zverejňovať v človeku a skrze ľudí, ktorým dáva príkazy: „Nech vládne...“ Morské ryby, nebeské vtáctvo, zvieratá a plazy náležia do trojitej oblasti, kde hrozí nebezpečenstvo zbožštenia alebo zdémonizovania stvoriteľského diela („A vy si - pri svojich dušiach - dávajte veľký pozor, veď ste nevideli nijakú postavu, keď k vám Pán hovoril sprostred ohňa na Horebe, aby ste nepoblúdili a neurobili si kresanú modlu alebo akýkoľvek obraz muža alebo ženy, obraz nejakého zvieraťa na zemi, obraz nejakého vtáka, čo lieta pod nebom, obraz niečoho, čo sa plazí po zemi, obraz ryby, čo je vo vode pod zemou; a keď zdvihneš oči k nebu a uvidíš tam slnko, mesiac a hviezdy, všetky voje nebies, nedaj sa oklamať a neklaňaj sa im a neuctievaj to, čo Pán, tvoj Boh, stvoril na osoh všetkým národom, ktoré sú pod nebom.“ Dt 4,15-19). Človek môže panovať v poddanosti Bohu. Toto panovanie je dovŕšené v Kristovi, v jeho moci nad démonmi, nad nečistými duchmi; v ňom je i nám vrátené a naplňuje sa toto určenie; byť vladárom – vládcom, človekom celkom slobodným.
Potom, ako Boh stvoril nebesia, zem, rastlinstvo a zvieratá, stvoril človeka. Prečo Boh čakal so stvorením Adama až na samý koniec?
a. Boh konal ako hostiteľ, ktorý pripravuje stôl pre svojich hostí. Hostiteľ uvádza svojich hostí až potom, ako je stôl pripravený a všetko je hotové. Boh chcel, aby Adam našiel svet pekne pripravený preňho.  
b. Človek bol stvorený ako posledný, aby nepreceňoval svoju dôležitosť. Ak by sa  niekedy človek povyšoval stačí povedať, „Aj komár bol stvorený pred tebou!“
c. Boh nedovolil Adamovi, aby bol účastný pri stvorení, aby žiaden heretik nemohol povedať, že „Boh mal pri stvorení pomocníka!“
Boh opísal človeka ináč ako ostatné stvorenia. Povedal: „Človek bude stvorený na Náš obraz. Bude mať intelekt nevyhnutný, aby pochopil Stvorenie a slúžil Stvoriteľovi Sveta ako jeden z anjelov. Jeho myseľ ho urobí bytosťou ľudskou. Boh dodal: „Ak bude plniť moju vôľu, bude obrazom Boha  a bude vládnuť nad zvieratami. Ak ju plniť nebude, jeho Božský obraz sa stratí a zvieratá budú vládnuť nad ním!“


Biblický pohľad

Biblický pohľad

Prvú knihu Biblie židia nazývajú podľa prvého hebrejského slova, ktorým sa začína: Berešít - "Na počiatku". Skutočne, táto kniha je "počiatkom" Božieho zjavenia cez Písma; je "počiatkom" Tóry alebo Pentateuchu, či Zákona, teda prvých piatich posvätných kníh. Je "počiatkom" toho neporušeného reťazca udalostí a slova, ktorým sa vytvárajú dejiny spásy, je "počiatkom" dialógu medzi Bohom a človekom, dialógu, ktorý bude mať svoje vyvrcholenie v inom "počiatku", paralelnom s týmto a vyjadrenom slovami Jánovho evanjelia: "Na počiatku bolo Slovo."
"Či nebolo v moci Boha urobiť všetko naraz?" pýtali sa učiteľov v staroveku žiaci niektorých ješiv. A dostávali odpoveď: Bolo to v jeho moci. Ale on tento svet miluje a miloval ho už pred stvorením. Z tejto príčiny starostlivo pristupoval ku každej drobnosti, ktorejkoľvek maličkosti poskytol priestor a čas, aby sa všetky tvary mohli pozvoľna a dôkladne vyvíjať jeden z druhého. Každému z nich určil jeho dobu a svoje zvláštne rozhodnutie. Preto toľkokrát opakovane čítame: "A povedal Boh..." Nieje náhoda, že prvým slovom v celej Tóre je "Beréšít" (Na počiatku...) a podľa neho sa volá aj celý zvitok. Pripomína sa ním zároveň slovo "beracha", teda "požehnanie". Žehnanie - znamená zverenie do Božej lásky a počiatok všetkých vecí - nebolo nič iné než uchopenie všetkého vznikajúceho a existujúceho do milej náruče.
Rabíni sa často zamýšľali nie iba nad vstupným slovom vcelku, ale už nad jeho prvým písmenom. Prečo práve ono? Hebrejské písmeno beth má zaujímavý tvar (?): zhora, zdola aj zozadu je uzavreté, zato v dopredu sa celé otvára (t.j. vľavo, lebo hebrejčina sa píše sprava doľava). Znamená to, že stvorenie je neukončený akt, že svety nie sú definitívne uzavreté a spečatené, ale nepretržite sa niečím "stávajú". Podobne aj veriaci žid sa nezabýva vo veciach akoby definitívnych a pevných, uvedomuje si premenlivosť všetkého a vytrvalo je otvorený budúcnosti.
Boh tvorí, dáva poriadok a poslanie svojmu stvoreniu. Deň a noc, nebo, zem a more, rastlinstvo, svetla a tvorstvo svedčí o Stvoriteľovej moci, láske a sláve. Nemáme pred sebou legendárnu alebo historickú správu o vzniku vesmíru a zeme, ale svedectvo viery o zmysle sveta a poslania všetkého tvorstva.
Stvoriteľské dielo vrcholí stvorením človeka:
"Nato Boh povedal: "Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!" A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril" (Gn 1, 26 - 27).
Počujeme veľmi osobné rozhodovanie: "Urobme človeka". Prečo hovorí Boh v množnom čísle? Zachovali sa aj niektoré dokumenty z Babylonu, ktoré podobným spôsobom (plurálom) opisujú stvorenie alebo konanie boha. Gn 1 čerpá motív v starých mýtoch okolitých národov. Avšak nie je to jednoduché prevzatie, ale interpretácia a korekcia. Kým v sumersko-babylonských mýtoch je človek stvorený aby "jarmo bohov" niesol, aby im slúžil, aby za nich vykonával ťažkú prácu každého dňa; v Gn Boh sám je Stvoriteľ a človek je stvorený aby panoval, nie aby pracoval,... a požehnal ich.


Židovskí filozofi stredoveku

Stredovekí židovskí náboženskí filozofovia boli toho názoru, že človek vďaka svojej zvláštnosti stojí medzi anjelmi a zvieratami. Svojím rozumom je podobný Bohu a svojou telesnosťou je zviazaný zo zemou. Tak je to v Maimonidovom "Učiteľovi tápajúcich", 1,2: "Rozum, který Bůh člověku předal, je jeho poslední dokonalostí ... a jenom proto je o něm řečeno, že byl stvořen k obrazu božímu." Preto tiež je to rozum, ktorý teda umožňuje nesmrteľnosť ľudskej duše. To, čo spája človeka s Bohom, čo ho robí obrazom božím, je garantom jeho nesmrteľnosti. Pre svoj rozum žije človek zodpovedne vo svojom svete. Inými slovami a inými šiframi vyjadrujú toto presvedčenie i texty židovskej mystiky, kabaly.


Iné výklady

Človek je stvorený na Boží "obraz a podobu", pretože niektoré jeho vlastnosti ho pripodobňujú Bohu (duša, duchovnosť, vôľa, sloboda a pod.). Tento výklad však úplne nezodpovedá biblickému pohľadu, ktorý vidí celého človeka, v jeho úplnosti, a nie pozostávajúceho z oddelenej duchovnej a materiálnej časti. "Obraz a podoba" sa majú preto vzťahovať na úplnosť človeka.
Iný výklad vidí zasa "obraz a podobu" človeka voči Bohu v niektorých telesných charakteristikách, napr. v jeho vzpriamenej postave. Tento výklad však nemá v biblickom texte nijaký podklad.

Názory filozofov na stvorenie

Aby sme mohli pochopiť, ako filozofovia chápu stvorenie človeka na Boží obraz, musíme sa pozastaviť pri tom, ako je vôbec chápané stvorenie.
Zmyslový svet je stvorený. Táto veta, na ktorú sme si my už privykli, bola z hľadiska gréckych metafyzik hlboko revolučná. Pre tých z moderných filozofov, ktorí sa držia princípov antickej metafyziky, je revolučná doteraz.
U Platóna zmyslový svet vychádza "napodobením" (MINÉSIS) zo sveta zrozumiteľného - prístupného rozumu. Je jeho tieňom. Úlohu, akú v biblickom myslení zohráva stvorenie, zohráva v platonizme participácia [Participácia = mať účasť, podieľať sa na dačom]. Stvorenie však implikuje participáciu, ale participácia nevyčerpáva obsah myšlienky stvorenia. Stvorenie je oveľa viac ako akákoľvek participácia.
U Plotina vychádza zmyslová skutočnosť, mnohosť, z Jedného istou degradáciou, pádom, rozptýlením v čase a priestore.
U Spinózu sú jednotlivé veci iba "stavy a formy božích vlastností", ktoré sa odvodzujú z pojmu Boha tak, ako sa z idey trojuholníka odvodzuje rovnosť súčtu vnútorných uhlov dvom pravým. Odmieta myšlienku absolútneho stvorenia a nahradzuje ju myšlienkou nutného istého vytvorenia sveta Bohom. Toto nutné vytvorenie sveta prirovnáva k odvodzovaniu vlastností, zahrnutých v nejakom pojme.
U Leibniza je mnohosť monád iba mnohosť hľadísk, spôsob, ktorým sa jedno obohacuje, rozmnožuje, samo zostávajúc stále tým istým Jedným, monas monadum.
U Hegela je príroda odcudzením Ducha. Tu sa stretávame s tematikou z Kabaly, s tematikou "vyhnanstva" božieho, s tematikou "iskier, uväznených v hmote", ktoré pochádzajú z gnózy, a ktorých ozveny nachádzame i v manicheizme.
Vo všetkých týchto metafyzikách je zrod skutočnosťou myslený buď ako pád, alebo ako odvodenie, ktoré sa vstrebáva vo večnú jednotu, alebo ako odcudzenie, nikdy však ako pozitívne stvorenie.
V gréckom pohľade je zmyslová skutočnosť skôr produktom istého zostupu, istej degradácie, zatiaľ čo pre hebreja - izraelitu je práve naopak plodom pozitívneho činu, istého vzostupu, totiž stvorením.
Podľa gnostického panteizmu sa Boh sám rozštiepil, rozptýlil, odišiel do vyhnanstva, odcudzil, aby si na druhom konci tejto odysei zaistil radosť opätovného stretnutia - avšak bohatší o to, že prekonal sprostredkovanie negativity, ktorú sám chcel. Panteizmus vstrebáva akt stvorenia, zbavuje ho sily a obsahu. Panteistické gnózy od novoplatonizmu až po Hegela nahrádzajú stvorenie vymyslenou, chatrnou a bezkrvnou schémou. Netrúfajú si myslieť, že Boh doviedol paradox až tak ďaleko, že skutočne stvoril iné slobodné bytosti, že sa odvážil stvoriť iných "bohov", lebo "moja rozkoš (je byť) medzi synmi ľudskými" (Prís 8,31).

Kto je človek?

KTO JE ČLOVEK

Človek si od svojho prvopočiatku kladie otázku o svojom pôvode, o svojom cieli, o svojom jestvovaní. Kto je človek? Aký má cieľ a čo je zmyslom jeho života? Staré náboženstvá odpovedajú na to vo svojich mýtoch: človek je zmes božskej krvi a semena na jednej strane, zeme a blata na druhej strane. On je ako nejaký padlý boh. Moderná veda sa snaží preniknúť do ďalekých pradejín a do hĺbok ľudskej duše, aby objavila, kto je vlastne človek a aké sú jeho osudy.

Okolité národy

Takmer u všetkých národov máme správy o stvorení, mýty o vzniku bohov, sveta a človeka. Archeologické vykopávky nám objavili už mnoho textov, ktoré hovoria o stvorení. Tak napríklad zo starej sumerskej literatúry: text Nippur, mýtus Enki a Ninhursag; z asýrsko - babylonskej: epika Atrahasis (okolo 1630 pred Kristom), epos Gilgameš (X tabuliek, III,3), Enuma Eliš, text Šurpu, zostúpenie Ištarty do podzemia atď., z egyptskej Amenenope, odkaz Merikare atď.
Všetky susedné národy Izraela - Sumer, Babylón, Egypt - mali svoje vlastné tradície o stvorení sveta. Rozprávania o počiatku sveta mali náboženský charakter. Rôzne časti sveta, ako nebo, more, zem, majú podobu božstiev, ktoré spolu bojujú na život a na smrť. Z ich boja vzniká stvorený svet.
Sú platné isté predstavy o "oddeľovaní". Tieto koncepcie však v Biblii strácajú akýkoľvek charakter mnohobožstva.

Kto som?

Spomínam si na jedného chlapca idúceho zo školy. Bol piatak a išiel zo sesternicou, ktorá bola ôsmačka. Na bránke svojho domu sa jej opýtal: "Ako je to vlastne s človekom? Bol stvorený, ako sa to učíme na náboženstve, alebo sa vyvíjal z opice, ako sa to učíme na dejepise?" Odpovedala mu krátko: "Ešte tomu nerozumieš. Neskôr pochopíš." a pokračovala ďalej na ceste domou. Avšak ani po dvanástich rokoch tento chlapec nevedel odpoveď na túto otázku. Nevedel si vysvetliť, kto je, odkiaľ prichádza a kam ide.
Túžba po poznaní pravdy je silná a človek sa v mnohých obdobiach svojho života dopytuje na pravdu. Často to končí tým, že nájde kúsok pravdy mysliac si, že ju našiel celú. Mnohých vyčerpá hľadanie a zaujmú postoj stojaceho na okraji cesty, čakajúc, že im ju niekto z okoloidúcich ponúkne na striebornom podnose. Kristus pred Pilátom vyznáva: "Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde" (Jn 18,37). Skrze toto svedectvo samotnej Pravdy, ktorou je Ježiš Kristus, sú aj takí, čo pravdu našli a neustále ju nachádzajú.
V samotnej knihe života - Biblii, ktorá hneď v úvode hovorí o pôvode človeka a zároveň dáva odpoveď na otázku jeho bytia: Kto som? Boh stvoril svet, stvorenia a človeka stvoril na svoj obraz.

 
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky